Podáme žalobu a predkladáme súdu naše argumenty. Na súdnych pojednávaniach sa stretávame s ľuďmi z ministerstiev či iných štátnych orgánov, ktorí štát na týchto pojednávaniach zastupujú.
Súdiť sa s naším štátom nie je samo osebe nič mimoriadne. Súdi sa s ním kdekto, pretože aj je kvôli čomu. Domáhate sa svojich práv na bežných súdoch, ktorým trvá rozhodovanie nekonečne dlho alebo rozhodnú nezákonne. Obrátite sa preto na ústavný súd a namietate, že vás štát neochránil. A keď pochybí aj ten, namierite si to na súd Štrasburgu a ďalej stojíte proti štátu.
Nezvyčajné v našom prípade je, že žaloby podávame ako mimovládna organizácia a namietame porušenie práv väčšej skupiny ľudí bez toho, aby sa títo ľudia museli sami súdiť. Môžu sa prísť pozrieť na súdne pojednávanie, môžu byť v rámci neho vypočutí ako svedkovia či svedkyne a to je všetko. Ľudí, ktorých práva takouto žalobou obhajujeme, môže byť dosť veľa a mnohí o tom dokonca ani nemusia vedieť.
Pred desiatimi rokmi by nás ani nenapadlo, že k takýmto súdnym konaniam dostaneme. Dnes tvoria dôležitú časť našej právnej práce.
Súďte sa a my vás podporíme
Od počiatku nášho fungovania v roku 2002 sme poskytovali a dodnes poskytujeme podporu Rómom a Rómkam, ktorí sa sami rozhodli brániť neprávostiam právnou cestou. Sprostredkovávali sme bezplatnú právnu pomoc rómskym ženám, ktoré boli nezákonne sterilizované či ľuďom, ktorí boli pre ich rómsky pôvod diskriminovaní a neobslúžili ich napríklad v reštaurácií či odmietli prijať do práce. Sprostredkovávali sme tiež právnu pomoc ľuďom, ktorí čelili policajnému násiliu.
Jednotlivé prípady sme si vyberali s ohľadom na to, či ich právne riešenie môže mať - okrem zadosťučinenia pre poškodenú osobu - aj širší pozitívny spoločenský dopad. Nezákonne sterilizované rómske ženy sme zastupovali preto, že sme okrem iného chceli poukázať na vážne nedostatky v oblasti ochrany reprodukčných práv rómskych žien u nás a dosiahnuť zmenu legislatívy, týkajúcej sa poskytovania informovaného súhlasu s lekárskymi zákrokmi.
Prípady diskriminácie sme zastupovali preto, lebo v roku 2004 bol prijatý antidiskriminačný zákon a záležalo nám na tom, aby ho súdy uplatňovali v praxi čo najlepšie.
Prípadom policajného násilia, ako boli policajné razie v Moldave nad Bodvou či vo Vrbnici sme venovali pozornosť preto, lebo sme vedeli, že sa prípady toho druhu vyšetrujú mizerne a záležalo nám na tom, aby sa situácia v tomto smere zmenila.
Robili sme inými slovami to, čo sa zvykne volať strategickým vedením súdnych sporov. Tento spôsob presadzovania ľudských práv menšín sa rozvíjal po druhej svetovej vojne a bol okrem iného dôležitým nástrojom presadzovania zmien zo strany hnutia za občianske práva černošského obyvateľstva v USA v tomto období. Jeho podstatou je snaha presadiť prostredníctvom vybraného právneho prípadu širšie ciele v oblasti ochrany ľudských práv, ako napríklad upriamiť pozornosť politikov, médií a verejnosti na určité dlho prehliadané neprávosti, podnietiť diskusiu o potrebe ich riešenia, zlepšiť uplatňovanie ľudskoprávnej legislatívy zo strany súdov, dosiahnuť aby súdy konkrétne právne ustanovenie lepšie interpretovali, posilniť dôveru verejnosti v ich rozhodovanie a podobne.
Faktom však je, že sme sa často stretávali s tým, že Rómovia a Rómky, ktorí čelili neprávostiam, mnohokrát nemali záujem brániť sa právnou cestou. Mali k tomu veľmi pádne a pochopiteľné dôvody - nemali dôveru k súdom či inštitúciám, odradzovala ich dĺžka súdneho konania aj neistý výsledok.
Najmä v prípadoch policajného násilia vstupoval do hry aj strach z možnej odplaty v prípade podania trestného oznámenia na páchateľov z radov polície. Niektoré prípady, v ktorých aj ľudia mali záujem sa súdiť, zase neboli dostatočne dôkazne podložené a ich právne riešenie preto bolo až príliš riskantné.
Novela antidiskriminačného zákona v roku 2008 dala možnosť mimovládkam, ako je tá naša, obracať sa na súd tzv. verejnou žalobou – žalobou, ktorú je možne podať v prípadoch, keď dochádza k diskriminácii väčšej skupiny ľudí a bez individuálneho sťažovateľa. Umožnila nám začať právne riešiť aj prípady diskriminácie, ktoré bolo podľa nás z hľadiska ochrany ľudských práv menšín dôležité a strategické priniesť na súd, no prostredníctvom individuálnych žalôb to z rôznych dôvodov nebolo možné.
Naše sprostredkovávanie právnej pomoci diskriminovaným ľuďom sme v tomto období rozšírili aj o podávanie verejných žalôb na ochranu pred diskrimináciou vo vlastnom mene.
Budeme sa súdiť za vás
Prvá verejná žaloba, ktorú sme na súdoch iniciovali, bola namierená proti segregácii rómskych detí na základnej škole v Šarišských Michaľanoch. Tie boli vzdelávané oddelene od ostatných detí v triedach umiestnených na samostatnom poschodí. Nezákonný stav na danej škole bol dobre zdokumentovaný a z právneho hľadiska išlo o pomerne jednoduchý prípad. Žalobou sme chceli predovšetkým podnietiť verejnú diskusiu o segregácii rómskych detí v slovenskom školstve a potrebe prijímania opatrení na jej predchádzanie. Okresný súd v Prešove našej žalobe v roku 2011 vyhovel a odvolací krajský súd prvostupňové rozhodnutie o rok neskôr potvrdil. Žalovanými subjektmi boli v tomto prípade škola a samospráva, ako jej zriaďovateľ.
Pre naše ďalšie plány, čo sa týka iniciovania ďalších verejných žalôb, bola kľúčovou skutočnosť, že štátne inštitúcie pokrytecky zvaľovali celú zodpovednosť za nezákonný stav na žalovanú školu. Neprijali v dostatočnej miere svoju zodpovednosť za vzdelávanie detí na školách a nezačali neposkytovať školám, ktoré vzdelávajú sociálne znevýhodnené rómske deti, dostatočnú podporu. A bez nej školy len ťažko dokážu zabezpečiť všetkým deťom kvalitné vzdelanie s ohľadom na ich individuálne vzdelávacie potreby.
Bolo nám jasné, že ďalšie naše verejné žaloby v tejto oblasti by mali smerovať aj proti zodpovedným štátnym inštitúciám.
Čo riešime verejnými žalobami
Podstata verejných žalôb, ktoré v súčasnosti vedieme proti štátu je v zásade jednoduchá – domáca aj medzinárodná antidiskriminačná legislatíva nikomu nedovoľuje diskriminovať a porušením zákona je aj nečinnosť, teda neprijímanie opatrení na ochranu pred diskrimináciou. Tieto záväzky sa vzťahujú aj na štátne orgány a pokiaľ ich ignorujú, môžu byť brané súdmi na zodpovednosť.
Svojím obsahom naše verejné žaloby zasahujú tri rámcové problémy. Jednou z nich namietame právny predpis prijatý v parlamente, ktorý má podľa nás diskriminačný dopad na rómske ženy. Ďalšia poukazuje na prax segregácie rómskych žien na pôrodníckom oddelení jednej z nemocníc na východnom Slovensku a neschopnosť štátu tejto praxi zabrániť. Ostatné sú namierené proti nečinnosti štátu v oblasti predchádzania segregácii rómskych detí v bežnom aj špeciálnom vzdelávaní.
Verejnú žalobu týkajúcu sa segregácie rómskych detí na základnej škole v Starej Ľubovni na jeseň minulého roka zamietol prvostupňový súd. O ostatných verejných žalobách proti štátu budeme postupne informovať.
Dôsledky takýchto žalôb nemusia byť na prvý pohľad vždy jednoznačné. Štúdia z minulého roka, ktorá hodnotila širšie dopady súdnych sporov, týkajúcich sa segregácie rómskych detí vo vybraných krajinách Európy, hovorí o tom, že tie sú často nepredvídateľné, protichodné a ťažko sa hodnotia. Niekedy sa víťazstvo na súde pretvorí do viditeľných pozitívnych dopadov v spoločnosti. Niekedy naopak aj súdna prehra môže mať pozitívny prínos a viesť k lepšiemu pochopeniu daného problému v spoločnosti či väčšej mobilizácii znevýhodnenej menšiny.
Verejné žaloby a z nich plynúce súdne rozhodnutia v každom prípade nie sú žiadnym zázračným všeliekom, ktorý zrazu pretvorí našu spoločnosť na lepšiu, akou v skutočnosti je. Sú len jedným z množstva spôsobov, ako presadzovať práva menšín a ovplyvňovať situáciu v tejto oblasti. Rozhodnutia súdov bývajú len základom, na ktorý je dôležité ďalej stavať ďalšími aktivitami vo vzťahu k politikom, inštitúciám, médiám a verejnosti.
Nie je to u nás zbytočné?
Pred niekoľkými rokmi mi jeden slovenský sudca počas krátkeho rozhovoru v súvislosti s ochranou ľudských práv povedal jednu v podstate banálnu, ale zároveň veľmi pravdivú vec, ktorá mi dodnes zostala v hlave - že bez žalobcu niet sudcu. Niekto tú žalobu na súd jednoducho musí priniesť, aby sa súdy dostali k svojej práci a mohli rozhodovať. Až vtedy môžu prevziať zodpovednosť. A bez ohľadu na to, či je žaloba namierená voči bežnému človeku z ulice alebo rovno orgánu vládnej moci, mali by vždy rozhodnúť zákonne.
Pokiaľ domáce súdy vo svojom rozhodovaní o ľudských právach budú dlhodobo zlyhávať, verejné žaloby v konečnom dôsledku ukážu, že za ľudské práva treba o to aktívnejšie bojovať na iných frontoch a inými cestami. Tak, ako sa za nich bojuje v krajinách, kde je úroveň demokracie príliš nízka a súdna moc práva ľudí nechráni.
Verím však, že slovenské súdy ešte majú k ochrane práv menšín čo povedať a verejnými žalobami im na to chceme dávať priestor.
Štefan Ivanco
Poradňa pre občianske a ľudské práva
