Musí prokuratúra rozumieť tomu, čo je diskriminácia? Podľa ústavného súdu ani nie

Autor: Poradňa pre občianske a ľudské práva | 7.10.2018 o 16:39 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  447x

Nedávno sme dostali rozhodnutie ústavného súdu. Opäť žiaľ jedno z takých, ktoré len dokazujú, že k  dôslednej ochrane ľudských práv má táto inštitúcia pred sebou ešte kus cesty.

Zopár jeho ostatných rozhodnutí v neprospech našich klientov a klientiek v súvislosti s prípadmi diskriminácie či policajného násilia už viedlo k tomu, že sme sa v ich mene obrátili na Európsky súd pre ľudské práva alebo zodpovedné výbory OSN. A zvažujeme, že tak urobíme aj v tomto prípade.  S rozhodnutím nesúhlasíme a vnímame aj jeho možné širšie negatívne dôsledky do budúcna.

Rómski obyvatelia patria na svoju ulicu

V  roku 2016 prijalo mesto Prešov všeobecne záväzné nariadenie, ktorým upravilo poskytovanie sociálneho bývania v nájomných bytoch v jeho vlastníctve. Jeho súčasťou bolo aj ustanovenie, ktoré za istých podmienok umožnilo nájomníkom a nájomníčkam si mestské byty vzájomne vymeniť v prípade, že to odobrí primátor mesta. A práve naňho nás v tom čase podnetom upozornil jeden z miestnych obyvateľov. Poukázal na súvislosti, ktoré presvedčivo hovorili o tom, že toto ustanovenie je v rozpore s právnymi predpismi na ochranu pred diskrimináciou.

Problém ustanovenia sa skrýval v podmienkach, za ktorých výmenu mestských bytov umožňovalo a zároveň bolo nutné porozumieť aj širším súvislostiam toho, ako to v Prešove reálne vyzerá s rozmiestnením nájomných bytov a kto v nich býva.

Ustanovenie upresňovalo, že výmeny bytov sú dovolené len vo vnútri každej zo štyroch vymedzených častí mesta, v ktorých boli vybudované, čo by v zásade stále nevadilo. Jednou z vymedzených častí však bola špecificky ulica, na ktorej dlhodobo bývajú obyvatelia a obyvateľky rómskej etnickej menšiny. A v takom prípade už vstupujú do hry zákonné požiadavky týkajúce sa potreby predchádzať segregácii rasových či etnických menšín, ktoré vyplývajú z domácich aj medzinárodných predpisov a ktoré mestá pri svojich nariadeniach musia rešpektovať.

Na fakte, že mnohí Rómovia a Rómky v Prešove bývajú na jednej ulici sa postupom rokov rôznym spôsobom podpísala aj politika mesta. Podobné ulice či mestské štvrte, kde sú Rómovia a Rómky koncentrovaní na jednom mieste a žijú spravidla v zlých sociálnych podmienkach napokon nájdeme aj v iných mestách. 

Z hľadiska zákona pritom nebolo podstatné, či tvorcovia daného mestského nariadenia chceli zamedziť presunom rómskeho obyvateľstva do nájomných bytov v iných častiach mesta alebo tie štyri časti určili akokoľvek inak a možný segregačný dopad ustanovenia ich vôbec nenapadol.   

Prokuratúra sa nechytila        

Podali sme podnet na prešovskú okresnú prokuratúru, aby preskúmala zákonnosť daného ustanovenia. Vedeli sme, že sa prokuratúra s prípadmi namietajúcimi diskrimináciu doposiaľ stretla len minimálne a chceli sme to postupne meniť. Zároveň sme prípad vnímali aj z toho hľadiska, že kontroverzné politické opatrenia vo vzťahu k rómskej menšine nie sú na Slovensku ojedinelé a jasné stanovisko prokuratúry v takejto veci by preto mohlo byť o to viac užitočné.

Namietali sme, že mesto sporným ustanovením takpovediac zakonzervovalo časť mesta obývanú rómskou menšinou, pretože nájomcovia a nájomkyne, ktorým boli byty v tejto časti pridelené, stratili čo i len teoretickú možnosť si ich vymeniť. Ustanovenie malo zjavne neprimeraný negatívny dopad na nájomníkov a nájomníčky rómskeho pôvodu v danej  časti mesta. Tým z nášho pohľadu zakladalo ich nepriamu diskrimináciu, ktorú domáce a medzinárodné právne predpisy zakazujú.

Okresná prokuratúra náš podnet zamietla, pričom sa uspokojila s tým, že mesto vysvetlilo dôvody, pre ktoré ustanovenie v danej podobe prijalo. Tie samozrejme nehovorili o žiadnom zámere mesta držať rómskych nájomníkov a nájomníčky v jednej jeho časti. Mesto vo všeobecnosti uviedlo, že pred prijatím sporného ustanovenia neboli výmeny bytov dostatočne regulované a štyri časti, v rámci ktorých bola výmena bytov možná, boli vymedzené na základe charakteru samotných bytov a financovania ich rekonštrukcie.

Prokuratúre celkom unikla podstata nami namietanej nezákonnosti daného ustanovenia,  a síce jeho reálny neprimeraný negatívny dopad. Je druhoradé zaoberať sa tým, aký bol úmysel mesta prijať ustanovenie v danej podobe - jeho prijatiu mohlo dôjsť pokojne aj z nevedomosti či nedbanlivosti  alebo pre to mesto dokonca mohlo mať aj nejaké relevantné dôvody. Podstatný pre posúdenie je reálny dopad na zasiahnutú etnickú menšinu a verejný záujem ako taký.  

Krajská ani generálna prokuratúra nevideli v odôvodnení  prešovskej prokuratúry žiaden problém a v máji tohto roka sme sa preto obrátili na ústavný súd. Namietali sme, že prokutarúra sa pri posudzovaní nášho podnetu nevenovala našim právnym argumentom, a tým porušila naše právo na spravodlivý súdny proces.

Ústavný súd: stručný a nejednoznačný

Ústavný súd o niekoľko týždňov neskôr našu ústavnú sťažnosť v celom rozsahu odmietol. Vo svojom rozhodnutí síce pripustil, že prokuratúra sa mohla vo väčšom rozsahu zaoberať našimi argumentmi, týkajúcimi sa diskriminačného dopadu namietaného ustanovenia nariadenia mesta. No napriek tomu konštatoval, že náš podnet prokuratúra vybavila ústavne akceptovateľným spôsobom.

Rozhodnutie ústavného súdu rámcovo zahŕňa aj odôvodnenie prokuratúry a názor si preto môže urobiť každý sám. Ten náš je však jednoznačný - požiadavky ústavného súdu na to, ako má vyzerať ústavne akceptovateľné zákonné posúdenie podnetu zo strany prokuratúry, ležia nebezpečne nízko. 

Problém sporného nariadenia mesta, ktorý sme právne riešili, sa môže zdať niekomu banálny a zaiste sa nemusí stotožniť ani s našou argumentáciou, ktorou sme namietali jeho diskriminačný dopad. Treba však zdôrazniť, že toto rozhodnutie ústavného súdu je aj o inom.

Orgány samosprávy môžu prijať nariadenia, ktoré sú nezákonné a škodlivé. Či už niekoho diskriminujú, vedú k nehospodárnemu nakladaniu s verejnými zdrojmi či ekologickým škodám a podobne. Príkladov by sme našli viac. Možnosť napadnúť nezákonné ustanovenia podnetom na prokuratúre je preto nesporne cenná. Ozajstný zmysel však má len vtedy, ak je prokuratúra schopná tieto podnety aj zákonne posúdiť a svoje stanoviská riadne odôvodniť. 

V tomto prípade sa tak nestalo a ústavný sud postup prokuratúry odobril aj so značne neurčitou vsuvkou o tom, že sa nášmu podnetu predsa len mohla venovať dôslednejšie.

Na ústavnom súde leží momentálne ešte jedna naša sťažnosť, ktorou poukazujeme na nezákonný postup prokuratúry pri posudzovaní nášho podnetu. Úprimne, prílišný optimizmus čo sa týka výsledku zrejme nie je veľmi na mieste, no každopádne netrpezlivo čakáme, ako ústavný súd rozhodne.

O jeho rozhodnutí dáme vedieť.

Štefan Ivanco

Poradňa pre občianske a ľudské práva

 

article_photo

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Prieskum Focusu pre SME: Smer si mierne polepšil, s Mostom a SNS aj tak nemá dosť

Progresívne Slovensko by sa dostalo do parlamentu.

SVET

Ruská agentka sa na súde priznala. Ako funguje ruská špionáž v USA?

Na jedného špióna je viac ako desať ľudí.

STĹPČEK PETRA TKAČENKA

Prieskum ukazuje bezradnosť parlamentnej opozície

Z minulých volieb sme sa stále nespamätali.


Už ste čítali?